Rozhovor: Ako sa žije na vozíku s ridgebackom?

Narodil sa v Orlických horách do poľnohospodárskej rodiny. Bol zvyknutý pracovať okolo zvierat a neustále pobehovať vonku. Hoci sa Stanislav Kubík vyučil stolárom, zamiloval sa po nástupe na vojnu do armády a už pri nej zostal. Až do chvíle, keď si spôsobil poškodenie miechy a skončil pripútaný na vozíku. Ale život rozhodne nevzdal. Zaobstaral si hneď 2 rhodéskych ridgebackov, ktorí sú pre neho každé ráno dôvodom, aby vstal z postele. Aké to je trénovať s hendikepom 2 statné psy? A ako vyzerá ich bežný deň? Vyspovedali sme bývalého vojaka Standu, ako sa mu s týmto osobitým plemenom žije.

U nás doma boli stále nejaké zvieratá. Mali sme 2 vlčiaky s vlčou povahou, vždy som prišiel zo školy, vzal som bicykel a šiel s nimi na niekoľkokilometrovú prechádzku, aby mali pohyb. Takže som nejaké skúsenosti so psami mal. A môj známy, keď som bol pri armáde, mal práve ridgebacka. No, a ja sa do toho plemena zamiloval. Keď si ma pustil k sebe, keď mi začal dôverovať, vedel som, že presne takého psa chcem.

Potom, čo sa mi stal ten úraz, som potreboval nejakú životnú vzpruhu. Dohodli sme sa s priateľkou, že si namiesto bábätka zaobstaráme psa. Ale keby som nebýval blízko parku, asi by som do toho nešiel. Je to krutý, keď je tvor závislý od vás, aby sa mohol zájsť vycikať. A venčiť ho na námestí nie je moja káva. Našťastie máme prírodu kúsok, tak je to super.

No, najskôr sme si s priateľkou zaobstarali Roníčka. To bolo hneď po mojom úraze, pred 13 rokmi. Roníček bol parťák do nepohody. Prvý rok som s ním chodil stále na vodítku pri vozíku, aby si zvykol a potom už chodil na voľno. Keď naň prišiel vek, okolo 8 rokov, zaobstarali sme mu Bacardiho. Preto sme išli vtedy 400 km až do Vsetína. Pani chovateľka bola trochu skeptická, že jej miláčik pôjde k niekomu na vozíku, ale Bacardi sa prihrnul k priateľke a sadol si jej na klin a bolo rozhodnuté. Sedel jej na kolenách aj celú cestu domov.

Spočiatku znášal jeho dorážanie s pokojom, pretože dúfal, že je to len návšteva a čoskoro zase vypadne :D. Ako pochopil, že za ním lezie stále a stále, tak sa trochu urazil, ale po pár dňoch si na seba chlapci zvykli a nakoniec to boli veľkí parťáci a nerozluční bratia. Roník nám ale vlani umrel, v úctyhodnom veku 13 rokov. Mal nádor na pľúcach. Ale dodnes, keď spomeniem jeho meno, tak Baky zbystrí a hľadá ho. Chýba mu. To určite áno. Bol to pre neho veľký učiteľ.

Tak Roník bol kus psa, mal 55 kíl. Úplne sám by som okolo neho všetko neurobil, som v podstate od hrude dole ochrnutý. Ale bol neuveriteľne flegmatický a pritom šikovný. Aj keď mu niekedy ruplo v debne, utiekol a vrátil sa trebárs za pár hodín, nažraný, pretože cestou zjedol kadejaký poklad, čo našiel. Tiež sme ho potom nechali vykastrovať, aby toľko nezdrhal.

A Baky sa hrozne rýchlo učil očividne od neho. Napríklad povel štekni pochopil snáď počas 10 minút, pretože to odkukal od neho. Nakoniec som tu po Prahe jazdil s dvoma ridgebackmi, na každej strane jeden.

Roník mohol byť s prehľadom na voľno, aj keď občas niekoho vyľakal svojou mohutnosťou. Ale Baky je taký mamánik, stále sa drží u mňa a niekedy štartuje do cudzích samcov. Kým vyjdeme mimo civilizáciu, tu na sídlisku, ho musím držať na vodítku. Alebo ho pripnem a prejdeme pomaly a pokojne okolo iného samca na vodítku a potom ho môžem zase pustiť.

To viete, že sa bojím, že keď zatiahne tak ma zhodí. Musím byť neustále opatrný av strehu. Našťastie sa nič také ešte nestalo. Tiež preto jazdím hlavne na elektrickom ťažkom vozíku, ten má 140 kg, ja 70 kg, a tam si ho pútam, keď je potreba. Ale myslím si, že Baky sa ku mne správa inak ako k zdravému človeku. Že vie, že mám nejaké obmedzenia. Ona nie sú hlúpa, tá naša chlpatá šťastíčka.

No jej. Ja som tie psy všade ťahal furt sebou. Do reštaurácií a tak. Často ma skúšali vyhodiť, že k nim psy nesmú a ja im drzo tvrdil, že sú asistenčné, ale že preukaz som nechal doma, takže ma nakoniec tolerovali. Tu u nás už ma poznajú. Ale stále sa nájde niekto, koho to prekvapí.

Napríklad jedna pani v parku, túlila sa k partnerovi a ako nás uvidela, zamlaskala nadšene na Roníka „psíka poď sem“ a ten k nej pribehol. Ale teda tak, že na nej položil predné laby a poriadne ju zabahnil. Chlap sa na mňa hneď odtrhol, že ako prečo ho nemám na vodítku. Tak som mu hovoril, že mu tiež nemláskam na starú, aby ku mne pribehla. Asi to neboli psičkári a nenapadlo ich, že takto privítanie s 50-kilovým psom dopadne. Ale chlap dal aspoň izbu.

Ľudí stále remcajú, že nemám psa na vodítku, ale to skôr majú problém tí ľudia sami so sebou. On Roník aj rád strkal napríklad hlavu do kočíkov a nákupných tašiek, niektorí okoloidúci sa pousmiali a neriešili to a niektoré mamičky holt panikárili a kvíleli. On mal tiež obrovskú hlavu, tak budil rešpekt. Ale nikdy by neublížil.

Nee, nestalo. Akurát som zistil, že moja susedka tu v Prahe, kde som dostal po úraze byt, má fóbiu z veľkých psov. Tí malí jej nevadí. Ale tých veľkých sa bojí. Neustále sa sťažovala a dokonca aj písala na magistrát, aby s tým niečo robili. So mnou as Roníkom. Ale tí len povedali, nech si to vyriešime medzi sebou. Tak to potom nejako vyšumelo.

Keď sa niekomu stane úraz, často sa uzavrie do seba. Roník a teraz Baky ma vždy vytiahli von. Aby som niekde bol, cítil voči niečomu zodpovednosť. Naučili ma nevzdávať to a ísť ďalej. Psy mi dali zmysel života. Mám dôvod sa ráno zdvihnúť, pretože pes potrebuje vyvenčiť. Je to môj parťák do nepohody a chodí všade so mnou. Aj na záchod.

Je bezo mňa len keď idem na rehabilitáciu. Tie mám 3× týždenne. Takže mi psy dali slobodu. Nesedím doma a žijem. Tiež som vďaka nim spoznal veľa nových ľudí a kamarátov, patrím asi medzi najaktívnejších majiteľov ridgebackov. Jazdíme s Bakym rôzne na výlety do hôr a podobne.

A čo mi psy vzali? Paradoxne tiež slobodu. Pretože nemôžem ísť napríklad na týždeň k moru alebo tak. Nikto iný sa o môjho psa totiž nepostará tak dobre ako ja, takže ho nedám len tak do psieho hotela. Cestujeme teda len tam, kde to ide so psami. Super je to napríklad na viniciach, tam to zbožňujeme.

Ráno vstanem cca okolo deviatej a vyvenčím Bakyho. Potom idem napríklad na rehabky, tam som tak 3 hodiny, keď som tam dýľ, tak už Baky nervózne čaká pri dverách bytu, čo so mnou je. Potom idem zase so psom von, v zime, v lete, asi tak na 2 hodiny, na poriadnu prechádzku. Baky sa rád kúpe v rybníčkoch a aspoň sa poriadne prebehne.

Potom si dám obed, odpočiniem si alebo pracujem na PC. Píšem pre nadáciu vojnových veteránov. No a potom večerné venčenie. Potom ešte okolo polnoci venčí moja priateľka, máme to pekne rozdelený.

Možno, až na Bakyho príde vek... Ktovie, či by mi odpustil, že sa budem venovať aj ďalšiemu psovi, je na mňa hrozne fixovaný. On sa s ostatnými psami vôbec veľmi nehrá, len ich preženie. A napríklad deti vyložene nemá rád. Teraz má 6 rokov, takže možno o pár rokov…

Kde je vôľa, tam je cesta.